Vzdelávanie a zamestnanosť. V oblasti ľudských zdrojov musí verejná politika podľa Stratégie konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 vytvoriť možnosti pre všetkých občanov

neustále sa vzdelávať a plynulo prechádzať z jedného zamestnania do druhého. Dokument osobitne zdôrazňuje potrebu využívať vzdelávaciu politiku ako nástroj proti medzigeneračnej

reprodukcii chudoby, čo znamená, že každé dieťa musí mať možnosť dosiahnuť kvalitné vzdelanie zodpovedajúce jeho potenciálu. Za hlavné priority v oblasti ľudských zdrojov boli určené:

- moderná vzdelávacia politika,

- dosiahnutie vysokej miery zamestnanosti, - vyrovnanie sa so starnutím obyvateľstva.

Zmeny v systéme stredného a základného školstva si budú vyžadovať uskutočnenie obsahovej a procesnej premeny tradičnej školy na modernú, zmenu od memorovania informácií k schopnosti ich získavať a vyhodnocovať. Ďalším z potrebných krokov má byť posilnenie vzdelávania cudzích jazykov, informačných technológií a základných podnikateľských vedomostí, zvýšenie kvality učiteľov či postupné predlžovanie priemernej dĺžky vzdelávania. Na úrovni vysokých škôl (VŠ) sa považuje za potrebné rozšírenie kapacít a výrazné zvýšenie kvality. Vysoké školy by sa svojimi aktivitami mali stať jedným z motorov ekonomického rozvoja regiónu, v ktorom sa nachádzajú.

Nástroj na dosiahnutie týchto cieľov má byť zlepšenie prístupu ku vzdelaniu zvýšením finančných zdrojov (aj pomocou spoplatnenia štúdia), zvyšovanie kvality pedagógov zlepšovaním podmienok pre ich vedecký rast, stimulovanie profilácie vysokých škôl a ich činnosti, podporovanie získavania všeobecných zručností u absolventov VŠ a podpora mobility študentov a učiteľov. V neposlednom rade je dôležitou úlohou vytvoriť prístupný a trhový systém celoživotného vzdelávania.

Ako uvádzajú autori v texte Stratégie, financovanie potrebné na naplnenie jej cieľov nesmie ohroziť stabilitu verejných financií, ani konvergenčné fiškálne ciele podľa Konvergenčného programu Slovenskej republiky do roku 2010 (pozri str. 21). Prvým z troch zdrojov má byť presúvanie prostriedkov z oblastí, ktoré nezodpovedajú základnej filozofii a cieľom Stratégie, do prioritných oblastí. Ako druhý pilier sa uvádza financovanie zo štrukturálnych fondov EÚ a tiež z ďalších zdrojov podporujúcich konkurencieschopnosť a inovácie. Dostatočné financovanie úloh Stratégie má doplniť tretí, nemenej dôležitý zdroj, ktorým je oveľa vyšší objem prostriedkov zo súkromných zdrojov.

Zo Stratégie konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 vychádza podprogram s názvom Minerva (mobilizácia inovácií v národnej ekonomike a rozvoj vedecko-vzdelávacích aktivít;

www.iminerva.sk). Jej cieľom je vyvíjať aktivity na podporu rozvoja poznatkovej ekonomiky na Slovensku, ktorá je považovaná za jedinú cestu ako na Slovensku čo najrýchlejšie dosiahnuť a dlhodobo udržať životnú úroveň typickú pre najvyspelejšie západoeurópske krajiny. Obsah uvedeného programu predstavuje podstatnú časť Národnej lisabonskej stratégie, čo minister financií Ivan Mikloš zdôvodnil tým, že bez dôrazu na rozvoj poznatkovej ekonomiky by nebolo možné presadzovať program dobiehania životnej úrovne a konkurencieschopnosti vyspelých krajín.

Podľa ministra financií nie je úmyslom tohto materiálu, aby pomenovával všetky oblasti, ale aby sa sústredil len na tie, ktoré sú kľúčové z hľadiska primárneho cieľa (konkurencieschopnosť ekonomiky). Podľa proponentov je výhodou národnej stratégie na rozdiel od celoeurópskeho

"Lisabonu" stručnosť priorít z hľadiska ich rozsahu.

Ešte pred schválením Národnej lisabonskej stratégie bolo jej znenie poskytnuté na verejnú diskusiu, ktorá bola formálne ukončená národnou konferenciou 20. januára 2005. Lisabonská stratégia pre Slovensko bola verejne široko diskutovaná prostredníctvom pripomienkového konania, ale aj prostredníctvom národnej konferencie, na ktorej sa zúčastnili lídri koaličných a opozičných strán, predstavitelia odbornej verejnosti, akademickej obce, zástupcovia zamestnávateľov, odborov a médiá. Stratégiu privítali aj viacerí opoziční poslanci, súhlasia predovšetkým s tým, aby budúcou víziou Slovenska nebola lacná, ale naopak, kvalitná a vzdelaná pracovná sila, súhlasili tiež s potrebou dlhodobej vízie Slovenska, ako aj potrebou dodržiavať dosiahnuté dohody a zabezpečiť kontinuitu Stratégie. Tvorcovia Stratégie vidia hlavné riziko v nástupe novej vlády, konfliktným miestom je najmä chápanie ekonomických princípov, na ktorých stoja súčasné reformy. Ak by napríklad prišiel návrh jednej zo súčasných opozičných strán zrušiť daňovú reformu, malo by to negatívne účinky na ekonomický rast, prílev investícií a obmedzilo by to zdroje na podporu poznatkovej ekonomiky. Autori preto v dokumente zdôraznili potrebu politickej zhody, a tiež prijatie Stratégie čo najširšou časťou verejnosti. Deklaratívnu podporu opozície a zúčastnených strán predstavitelia MF SR ocenili, skutočná podpora sa však má ukázať napríklad pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 2006 a rozdeľovaní peňazí na jednotlivé priority. Napriek tejto názorovej zhode sa stanoviská politikov rozchádzali v predstave, ako na Slovensku znalostnú ekonomiku vybudovať. Opoziční poslanci nesúhlasili so spoplatnením školstva, doprivatizáciou strategických podnikov či ďalším spružnením trhu práce. Nízky deficit verejných financií podľa jedného z nich nie je prioritou a netreba ani za každú cenu znižovať mieru prerozdeľovania v hospodárstve. Jeho obavy plynuli z toho, aby trh neprehĺbil chudobu a Stratégii vyčítal údajný neoliberalizmus. Zo strany ministra hospodárstva Pavla Ruska sa jedna z výčitiek týkala nadradenosti Národnej lisabonskej stratégie nad ostatné strategické materiály jednotlivých rezortov, konkrétne šlo o nadradenosť voči pripravovanej Národohospodárskej stratégii Slovenska z dielne Ministerstva hospodárstva SR.

K schválenej Národnej lisabonskej stratégii sa vyjadrili o.i. i predstavitelia Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika, ktorí považujú cieľ čo najrýchlejšie dobehnúť životnú úroveň najvyspelejších krajín EÚ za podobne utopistický ako cieľ Lisabonskej stratégie EÚ stať sa do roku

2010 najkonkurencieschopnejšou ekonomikou na svete, pričom však ocenili fakt, že autori do slovenskej verzie nezapracovali konkrétny plánovaný termín "dobehnutia". Pozitívom je podľa nich tiež naklonenosť slovenskej Stratégie trhu a osobnej zodpovednosti a menej štátu a reguláciám, ako aj jej zameranie na štrukturálne reformy. Autorom vytkli niekoľko ďalších ustanovení, spomedzi nich napríklad preexponovanie prínosu informačných technológií, zvyšovanie verejných výdavkov na podporu nielen základného, ale aj aplikovaného výskumu, ktorý by sa mal podľa nich uživiť výlučne užitočnosťou svojich výsledkov. Zvýšenie výdavkov na vedu a výskum nepovažujú z dlhodobého hľadiska za vhodný nástroj ekonomického rozvoja, čo má dokazovať skúsenosť z Japonska, ktoré má napriek vysokým výdavkom vážne ekonomické problémy. Ako sa na záver uvádza v ich stanovisku, Slovensko by sa nemalo slepo pridržiavať vzoru Lisabonskej stratégie EÚ, sociálno-inžinierskeho plánovania a vládnych stimulov, ale naopak, malo by preferovať znižovanie zásahov štátu do ekonomiky a ponechanie finančných zdrojov na inovácie v súkromnej sfére.

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Národnú lisabonskú stratégiu považovala odborná verejnosť za pozitívny dokument a kvalitné východisko pre detailnejšie rozpracovanie ekonomickej a sociálnej politiky v stredno- až dlhodobom horizonte. Opatrenie bolo hodnotiacou komisiou odborníkov vnímané ako potrebný krok pre ďalšie smerovanie Slovenska, ako patričná odpoveď na kritiku, že vláda koná bez dlhodobej koncepcie a iba reformuje bez akejkoľvek vízie, a tiež ako rázne gesto slovenskej vlády, že si za svojimi reformami stojí a mieni v nich pokračovať. Pozitívne bola hodnotená prepojenosť materiálu s nadnárodnými stratégiami a pripravovanými reformami na európskej úrovni. Stratégia je vypracovaná kvalitnejšie ako iné pokusy vlády o formuláciu vízie rozvoja slovenskej ekonomiky a je šanca, že jej implementácia pomôže Slovensku posunúť sa vpred. Pozitívnym znakom prijatej Stratégie je, že sa v nej nenachádzajú "korporativistické" prvky, ako napríklad stanovenie konkrétnych priemyselných odvetví, ktoré by mali byť prednostne podporované. Ako nová členská krajina EÚ sa SR v jej rámci vymedzuje ako proreformná krajina. Progres Slovenska je aj v záujme celej Únie, vrátane pôvodných členských krajín, z ktorých mnohé nemajú politickú odvahu postupovať v súlade s tézami európskej Lisabonskej stratégie.

Aj keď odborníci vyjadrili jasne súhlasné stanovisko k prijatej Národnej lisabonskej stratégii, zároveň jej vytkli viacero nedostatkov. V prvom rade merateľné kritériá úspešnosti plnenia jednotlivých cieľov by mali byť stanovené tak, aby charakterizovali výsledky, ktoré spoločnosť potrebuje, a nie procesy. Samotná kvantifikácia cieľov mohla byť zverejnená priamo v dokumente Stratégie, nielen v následných akčných plánoch.

Za ďalší z problémov bolo niektorými hodnotiacimi považované stotožnenie sa s prístupom vzorovej koncepcie – Lisabonskej stratégie EÚ prijatej v roku 2002. Slovenská Stratégia je síce viac naklonená trhu a osobnej zodpovednosti a menej štátnym zásahom v ekonomike ako jej európsky vzor, avšak stotožňuje sa s ním v sociálno-inžinierskom prístupe podpory "rozvojových"

výdavkov. Časté su protirečivé tézy - na jednej strane nezasahovať, na strane druhej podporovať.

Pozitívne je, že na rozdiel od európskej Stratégie sa slovenská upriamuje aj na štrukturálne reformy a reformu vzdelávania. Súhlasiť sa dá aj s tým, že Ministerstvo financií SR nekonkretizovalo plánovaný termín "dobehnutia" EÚ. Na druhej strane hlavný cieľ, ktorým je

„zabezpečiť, aby Slovensko čo najrýchlejšie dobehlo životnú úroveň najvyspelejších krajín EÚ“, bol respondentmi považovaný za podobne utopistický ako bol cieľ celej EÚ stať sa najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta do roku 2010. Pre niektorých odborníkov vyznel dokument v mnohých rozvojových pasážach až priveľmi frázovito a idealisticky.

Podľa ohlasov ďalších hodnotiacich bol badateľný chýbajúci konsenzus naprieč politickým spektrom, čo Stratégiu radí medzi politicky podfarbené správy, ktoré majú nádej na úspešnú realizáciu iba v prípade zachovania kontinuity súčasnej vládnej garnitúry. Navonok pôsobí Stratégia ako koncepcia úzkej skupiny tvorcov postrádajúca dlhodobú a širšiu verejnú diskusiu.

Potrebné je, aby si ju osvojili tak ostatné politické a názorové skupiny, ako aj ostatné rezorty, a aby sa prioritami vlád stali jej ciele, ktoré by sa dali realizovať napríklad na úkor štedrých agrodotácií a investičných stimulov. Bude dôležité vidieť, nakoľko bude Stratégia braná ako záväzná pri prijímaní opatrení v iných rezortoch. Jej potenciálny prínos je totižto značný.

Hodnotiaci upozornili, že iné strategické dokumenty, ktoré vláda v minulosti schválila (napr.

Národný plán regionálneho rozvoja či Národný rozvojový plán), alebo ich v súčasnosti pripravuje (Systémová štruktúra národohospodárskej stratégie SR na roky 2005 - 2013 z dielne Ministerstva hospodárstva SR) sú niekedy v rozpore s prezentovanou Národnou lisabonskou stratégiou a sú často podriadené výlučne záujmom predvolebnej rétoriky a prezentáciám politických subjektov.

Orientácia Stratégie na tzv. poznatkovú ekonomiku je podľa mnohých respondentov dôležitá.

Zámer sústrediť sa na rozvoj ľudského kapitálu a technologického progresu je z ekonomického hľadiska opodstatnený. Podstatné je, ako dôjde k jeho realizácii, pretože ak bude táto neefektívna, ekonomické náklady budú vyššie ako benefity.

Dôraz na reformu vzdelávania je dôležitý. V schválenej Stratégii však chýba podľa viacerých hodnotiacich odborníkov informácia, ktorá by dnešné odhodlanie reformovať školstvo odlišovala od

podobných odhodlaní, ktoré boli na Slovensku neúspešné za ostatných 30 až 40 rokov. Je preto veľmi potrebné s ňou čo najskôr prísť. V časti Stratégie súvisiacej so vzdelávaním chýba podľa kritikov slovo "súťaž". Z textu dokumentu vyplýva, že univerzity potrebujú viac peňazí. Omnoho efektívnejšie by však bolo, keby boli vhodené do hlbokej vody konkurenčného prostredia.

Jednému respondentovi chýbalo v Stratégii v súvislosti s poznatkovou, resp. vedomostnou ekonomikou vyjadrenie reálnej potreby vzdelávania v jednotlivých odboroch. Na Slovensku sa presne nevie, koľko manažérov, učiteľov či právnikov potrebujeme. Existuje tu preto mnoho fakúlt rovnakého zamerania, pričom uvedené potreby sa dajú podľa neho štatisticky zistiť. Nie je potrebné vynakladať zbytočné prostriedky na vzdelávanie niektorých skupín vysokoškolákov "na sklad".

Časť hodnotiacich expertov upozornila na preexponované zdôrazňovanie prínosov informačných technológií v ekonomike a na prílišnú orientáciu Stratégie na informačnú spoločnosť. Na Slovensku ide skôr o problém budovania technickej infraštruktúry pri prijateľných cenách (na strane technológií) a systému vzdelávania (na strane ľudského kapitálu). V Stratégii, v časti o informačnej spoločnosti, vnímali odborníci závan zlozvykov z Bruselu, keďže sa v strategickom dokumente ako prvý problém rieši inštitucionalizácia. V oblasti financovania vedy je pozitívom navrhované financovanie vedy na súťažnom princípe - formou financovania kvalitných výskumných projektov vybraných v prostredí konkurencie, a nie formou financovania inštitúcií. Hlavným nedostatkom Stratégie je však podľa mnohých odborníkov navrhované zvyšovanie verejných výdavkov a veľký vplyv štátu v tejto oblasti.

Podľa názoru jedného respondenta by celému dokumentu prispelo ešte výraznejšie zdôraznenie významu poznatkovej ekonomiky, resp. spoločnosti, ktorá je vyššou vývojovou fázou úzko súvisiacou s rozvojom inovácií. Prezentované cesty riešenia sú v mnohom prijateľné, ale súčasná prax v najúspešnejších ekonomikách podľa tohto názoru naznačuje, že bez intervencií štátu a rozvoja špecifických inštitúcií a infraštruktúry nie je možné dosiahnuť v tejto oblasti zásadných kvalitatívnych zmien.

Ďalší z respondentov označil za nedostatok absenciu širšej zmienky o trvalo udržateľnom rozvoji a zámeroch rozvoja vidieka a jeho zakomponovaní do celkovej rozvojovej stratégie Slovenska. Za úvahu by mohlo podľa neho stáť doplnenie materiálu o cieľ budovania adekvátnej infraštruktúry v zaostalejších regiónoch, pretože bez nej bude ťažké dosiahnuť ostatné ciele Lisabonskej stratégie pre Slovensko. Bol tiež vyjadrený názor, že Stratégia nepripúšťa myšlienku potrebnosti zabezpečiť nielen hospodársky, ale aj sociálny rast a optimalizáciou ich vzájomného vzťahu vytvoriť podmienky pre udržateľný rozvoj.

Podľa ohlasov kritikov predstavoval dokument len povinné slohové cvičenie. Štát by vôbec nemal zvyšovať konkurencieschopnosť ekonomiky stratégiami, ale vytváraním dobrého prostredia pre podnikanie, odbúravaním bariér, znižovaním daní a odvodov, elimináciou byrokracie a podobne.

Lisabonská stratégia pre Slovensko síce vytyčuje horizont do budúcnosti, no miesi víziu so socialistickým plánovačstvom. Vláda pritom neprejavuje schopnosť riešiť niektoré ciele (napr.

zlepšenie vymáhateľnosti práva) a ochotu zabezpečiť ciele dostatočnými finančnými prostriedkami (napr. na vedu a výskum).