Európska komisia prijala 22. septembra 2004 návrh na úpravu kľúčových aspektov smernice o pracovnom čase. Komisár pre zamestnanosť a sociálne záležitosti Stavros Dimas predložil návrh v záujme odstrániť nedostatky v systéme, ktoré sa prejavili počas platnosti predošlej úpravy smernice. Ako základné kritériá, na ktoré mala brať smernica ohľad, bolo zaradené zabezpečenie vysokého štandardu ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov pri práci v súvislosti s pracovným časom, predchádzanie neodôvodnených požiadaviek na zamestnancov od niektorých zamestnávateľov, hlavne malých a stredných podnikov a v neposlednom rade sa mal dôslednejšie brať ohľad na pracovný čas a rodinný život zamestnanca.
Podľa platnej legislatívy je v Európskej únii povolený pracovný týždeň v trvaní maximálne 48 hodín. Na základe dohody zamestnanca a zamestnávateľa však môže byť dohodnuté dobrovoľné predĺženie pracovného času (tzv. "opt-out"). Ako uviedol autor predmetnej normy, navrhovaná zmena vychádzala zo skúseností v Anglicku so zneužívaním dohôd medzi pracovníkmi a zamestnávateľmi. Pracovníci boli častokrát nepriamo prinútení podpísať súhlas o výnimke z maximálneho pracovného času už pri podpise pracovnej zmluvy. Boli tak vystavení nátlaku a nešlo teda o ich slobodnú voľbu.
Zmena smernice, v podobe navrhovanej komisárom pre zamestnanosť a sociálne záležitosti, mala za cieľ obmedziť možnosti na dobrovoľnú dohodu zamestnanca a zamestnávateľa. Zamestnávateľ by nemohol napríklad získať súhlas s predĺžením pracovného času pri podpise pracovnej zmluvy a zamestnanec by mohol svoj súhlas kedykoľvek odvolať. Pracovný čas by bolo možné predĺžiť iba v kolektívnej zmluve na základe dohody na rokovaní vedenia spoločnosti a odborovej organizácie alebo na základe kolektívnej dohody platnej pre určité odvetvie. Iba ak by vo firme neexistovala žiadna forma kolektívneho vyjednávania, ani zastúpenie zamestnancov v spoločnosti, bola by podľa predmetného návrhu možná dohoda priamo medzi pracovníkom a zamestnávateľom.
Podmienky, ktoré by museli byť splnené pri individuálnej dohode zamestnanca a zamestnávateľa o dlhšom pracovnom čase:
- k podpísaniu dohody by nemohlo dôjsť v rovnakom čase, ako sa podpisuje zamestnanecká zmluva, alebo je zamestnanec v skúšobnej lehote,
- dohoda by musela mať písomnú formu, - platná by bola maximálne jeden rok,
- žiaden pracovník by nesmel pracovať dlhšie ako 65 hodín (okrem zdravotníkov, ktorí môžu dostať výnimku),
- zamestnávatelia by boli povinní uchovávať záznamy o odpracovaných hodinách a v prípade potreby ich predložiť zodpovedným úradom.
Ďalšou z úprav smernice sa malo zvýšiť referenčné obdobie z maximálnych 4 mesiacov na jeden rok. Referenčné obdobie pritom predstavuje dobu, počas ktorej sa počíta priemerný počet týždenne odpracovaných hodín. Návrh vychádzal z toho, že podniky so sezónnou fluktuáciou dopytu vyžadujú flexibilnejšiu organizáciu pracovného času.
Predmetný návrh smernice vytváral novú kategóriu pracovnej pohotovosti, tzv. neaktívnu časť pracovnej doby. Počas tejto doby je zamestnanec prítomný na svojom mieste, no nevykonáva si svoje povinnosti, spravidla sa jedná o pozície doktorov na pohotovosti, hasičov alebo záchranárov.
Navrhnutá smernica ponechávala na členských krajinách, či dobu započíta ako pracovný čas alebo nie. Potreba zmeny bola reakciou na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo septembra 2003, podľa ktorého musia byť do pracovnej doby započítané všetky hodiny (zdravotníckeho personálu, požiarnikov) strávené na pracovisku. Väčšina týchto pracovníkov v EÚ prekračuje týždenný limit 48 hodín. Pre dodržanie rozhodnutia súdu by členským krajinám hrozila potreba zamestnania veľkého množstva dodatočného personálu. Zmena by nastala aj v prípade kompenzačného oddychu, ktorý by nebolo nutné prideliť okamžite, ale najneskôr do 72 hodín.
Krajiny podľa počtu odpracovaných hodín Počet hodín za rok
Česká republika 1972
Poľsko 1956 Slovensko 1814 Japonsko 1801 USA 1792 Kanada 1718
Veľká Británia 1673
Francúzsko 1453 Nemecko 1446 Holandsko 1354
Zdroj: SME, OECD
Snaha upraviť pracovný čas sa stretla s rôznorodými reakciami. Zástupcovia zamestnávateľov síce uvítali niektoré liberálnejšie prvky návrhu, no na druhej strane požadovali zrušenie obmedzení a kritizovali zosilnenú úlohu odborov a kolektívneho vyjednávania. Predstavitelia nových členských štátov sa voči návrhu smernice vyjadrili taktiež odmietavo. Podľa štátneho tajomníka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Miroslava Beblavého by schválenie smernice v Rade ministrov malo byť podmienené tým, že sa zachová právo na individuálne rozhodnutie zamestnanca, či chce pracovať kratšiu alebo dlhšiu dobu. Argumentom proti obmedzeniu nadčasov bolo aj tvrdenie, že dlhší pracovný čas vytvára napríklad voči Francúzsku a Nemecku konkurenčnú výhodu, čo pomáha najmä novým členom EÚ zvyšovať reálnu konvergenciu svojich ekonomík. Podľa českého ministra práce Zdeňka Škromacha by schválenie predloženého návrhu mohlo obmedziť konkurencieschopnosť ČR. Medzi kritikov novej smernice však patrili aj odborové združenia. Tie mali záujem na rozsiahlejšom obmedzení výnimiek, pri ktorých by bolo možné maximálny pracovný čas predĺžiť. Relatívne krátka pracovná doba v krajinách západnej Európy a snaha o jej udržanie patrí medzi hlavné agendy odborových organizácií. Argumentujú, že skrátenie pracovného času vytvorí podmienky pre vznik ďalších pracovných miest a obmedzí rastúcu nezamestnanosť. Nemecko a Francúzsko sa však podľa kritikov v poslednom období presvedčili, že krátky pracovný čas v skutočnosti pracovnú silu zdražuje a nezamestnanosť zvyšuje.
Návrh smernice pokračoval v legislatívnom procese na rokovaní Európskeho parlamentu, ktorý schválil pozmenený návrh 11. mája 2005 v prvom čítaní. Na rozdiel od Komisiou navrhnutej novely smernice poslanci EP navrhli a schválili znenie, ktoré by prácu nad 48 hodín týždenne celkom zakázalo. Do 3 rokov po účinnosti smernice by žiaden pracovník nemohol v ročnom priemere odpracovať viac ako 48 hodín týždenne, navyše bez ohľadu na počet pracovných zmlúv (resp. zamestnaní). Za takýto návrh hlasovali najmä socialisti, komunisti, zelení a časť ľudovcov, a ako dôvod uviedli, že pracovný čas bez obmedzenia predstavuje riziko pre bezpečnosť práce a znižuje kvalitu života. Poslanci EP tiež nepodporili návrh EK, aby sa neaktívny čas zdravotníkov či požiarnikov v pracovnej pohotovosti nezaratával do pracovného času.
Po rozhodnutí EP sa smernica vrátila na prerokovanie Európskej komisii. Tá v novom návrhu taktiež navrhla zrušenie národných výnimiek zo 48-hodinového pracovného týždňa a zároveň znížila hranicu pre maximálny počet hodín odpracovaných v ktoromkoľvek týždni o 10 hodín na 55 hodín týždenne. Na druhej strane by si podľa jej návrhu mohli krajiny individuálne výnimky zachovať, ak by Komisii svoju žiadosť dostatočne zdôvodnili. Výnimky z maximálneho pracovného času medzi zamestnancom a zamestnávateľom by podľa tohto návrhu EK bolo možné vyjednať len za účasti odborov. Návrhy EP aj EK sa stretli s nesúhlasom medzi členmi Rady ministrov EÚ pre zamestnanosť, sociálne veci, zdravie a ochranu spotrebiteľa. Viaceré členské krajiny obmedzenie výnimiek odmietli - okrem Slovenska aj Veľká Británia, Luxembursko, Poľsko, Malta a Nemecko, za ich zrušenie sa postavili Švédsko, Francúzsko, Grécko, Belgicko a Maďarsko. Na zasadnutí Rady ministrov 2. júna 2005 bola takto zmenená a navrhnutá smernica zablokovaná a rokovania o úprave maximálnej dĺžky nadčasov budú pokračovať v ďalšom legislatívnom procese.
Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:
Odborná komisia v rámci projektu HESO vyjadrila k návrhu na zmenu európskej smernice o pracovnom čase odmietavé stanovisko. Návrh na obmedzenie možnosti uzavrieť dohodu o predĺžení maximálneho pracovného času a posilnenie kolektívneho vyjednávania v tejto otázke považovali hodnotiaci odborníci za zbytočnú bariéru, ktorá by nezlepšila podmienky pre zamestnancov, neznížila by nezamestnanosť, ale naopak, výrazne by znížila pružnosť pracovnoprávnych vzťahov. Pracovný trh Európskej únie potrebuje väčšiu flexibilitu a prostredníctvom podobných návrhov ju nie je možné dosiahnuť. Snaha o zvýšenie konkurencieschopnosti EÚ podľa Lisabonskej stratégie môže vďaka takýmto opatreniam ostať maximálne v rovine prázdnych slov. Časťou respondentov bola navrhnutá úprava označená za príklad zákona v socialistickom duchu. Zakotvenie potreby súhlasu odborovej organizácie s predĺžením pracovného týždňa v zákone (nad 48 hodín týždenne) by skomplikovalo situáciu hlavne spoločnostiam, ktoré majú rozvrhnutý nápor prác na kratšie obdobie, alebo ktorých práca má sezónny charakter. Z dôvodu vyššej konkurencieschopnosti by bolo potrebné dať podnikom možnosť stanoviť pracovný čas nad rámec 48 hodín po dohode so zamestnancom, bez účasti tretej strany.
Argumenty zástancov tejto regulácie, podľa ktorých by sa obmedzením pracovného času zvýšila ochrana zamestnancov, vychádzali zo stále rozšíreného a živeného vnímania zamestnanca ako utláčaného robotníka a zamestnávateľa ako bezcitného vykorisťovateľa. V moderných ekonomikách však tento mýtus nemá žiadne opodstatnenie. Pracovný vzťah, rozsah práce a odmena za ňu majú byť výsledkom dobrovoľnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa, ktorá bude výhodná pre obe strany. Ak má človek záujem pracovať viac ako ostatní, je nemysliteľné, aby mu v tom niekto bránil (napríklad odbory podniku) a ešte to aj odôvodňoval ako krok v záujme zamestnanca.
Malá časť hodnotiacich odborníkov sa vyjadrila v prospech regulácie dĺžky pracovného času. Jedná sa o situáciu, v ktorej sa stretáva slabý (zamestnanec) so silným (zamestnávateľ).
Zamestnávatelia majú pri dohadovaní sa o predĺženom pracovnom čase výhodu, ak zamestnanec nie je s ich rozhodnutím spokojný, môže prísť o prácu. Ak by dohoda bola výsledkom kolektívneho vyjednávania, potom by oproti sebe stáli vyrovnanejší partneri. Podľa jedného z respondentov by konkurencieschopnosť podnikov a ekonomík mala vychádzať z iných faktorov než z úplnej voľnosti v pracovnoprávnych vzťahoch.
Rozpočet Európskej únie na rok 2005 (deficit 10,2 mld. EUR;
výdavky 116,5 mld. EUR; príjmy 106,3 mld. EUR; 42,7% výdavkov pre poľnohospodárstvo; 36,4% pre štrukturálne opatrenia)
Poslanci Európskeho parlamentu (EP) 16. decembra 2004 definitívne schválili rozpočet rozšírenej 25-člennej Európskej únie (EÚ) na rok 2005 s plánovaným deficitom 10,2 mld. EUR. Rozpočtové výdavky odobril EP na úrovni 116,5 mld. EUR a oproti roku 2004 ich zvýšil o 6,1%. Schválené platby členských štátov do rozpočtu EÚ predstavujú 106,3 mld. EUR (1,004% odhadovaného hrubého národného dôchodku (HND)), teda o 4,4 % viac ako v roku 2004. Nárast výdavkov bol zdôvodnený predovšetkým plným začlenením nových členských krajín a zabezpečením financovania európskych priorít, ako je podpora Lisabonskej stratégie, podpora slobody, mieru, spravodlivosti a posilnenie informovanosti občanov EÚ v otázkach budúcnosti Únie.
Schválenie platieb do rozpočtu (106,3 mld. Sk) na úrovni približne 1% hrubého národného dôchodku EÚ bolo nižšie ako požiadavky Európskeho parlamentu a Európskej komisie (EK). EK totiž pôvodne navrhovala platby do rozpočtu vo výške zhruba 109,5 mld. EUR (1,03% HND), pričom pôvodný návrh EP počítal s výškou 111 mld. EUR (1,05% HND).
Z pohľadu zástancov štíhleho rozpočtu, kam patrili predovšetkým krajiny, ktoré sú čistými prispievateľmi (Rakúsko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Holandsko a Švédsko), predstavoval schválený rozpočet určité víťazstvo. V tejto skupine sa totiž nachádzajú členské štáty, ktoré sú za deficitné rozpočty opakovane napomínané Európskou komisiou. V ich záujme je udržanie výšky platieb do rozpočtu Únie v nasledujúcom období rokov 2007 až 2013 najviac na úrovni 1% HND. Na opačnej strane stála väčšina ostatných členských krajín, ktoré rovnako ako európske inštitúcie nesúhlasili s prvou skupinou, a naopak žiadali navýšenie rozpočtu. Ich zástupcovia argumentovali predovšetkým zvýšenými nárokmi rozšírenej EÚ.
Najväčšiu časť, 42,66% celkových výdavkov, bude tradične patriť poľnohospodárstvu. Výška výdavkov naň bola naplánovaná na 49,7 mld. EUR, pričom výdavky oproti predchádzajúcemu roku narástli o 10,2%. Na štrukturálne opatrenia, ktoré slúžia predovšetkým na vyrovnávanie regionálnych rozdielov a pomoci novým či menej vyspelým členom EÚ, bude smerovať 42,4 mld.
EUR (36,4%). Vnútorné politiky, kam patrí boj proti terorizmu, zdravotníctvo, ochrana spotrebiteľa, výskum, vzdelávanie, kultúra či doprava, pohltia 9,1 mld. EUR. S výdavkami na úrovni 5,2 mld. EUR môže rátať oblasť spoločnej zahraničnej politiky, ktorá sa zameriava na obnovovanie mieru a demokracie a už druhý rok obsahuje aj značnú pomoc Iraku. V neposlednom rade boli schválené výdavky na predvstupovú pomoc (Chorvátsku, Rumunsku, Bulharsku, Turecku). Ich plánovaná výška bola stanovená na 2,1 mld. EUR.
EP a Rada ministrov sa pri schvaľovaní rozpočtu nezhodla v niekoľkých oblastiach. Hlavným jablkom sváru medzi parlamentom a Radou boli otázky rozpočtu vonkajších činností. Vzhľadom na to, že v rozpočtovej kapitole sa nepočíta s navýšením prostriedkov, poslanci vyžadovali, aby boli výdavky na rekonštrukciu Iraku (kde EÚ prisľúbila svoj príspevok vo výške 1 mld. EUR v nasledujúcich 5 rokov) predmetom dohody s Radou EÚ. Poslanci boli presvedčení, že nové záväzky by sa nemali financovať na úkor starých priorít, akými sú napr. humanitárna pomoc či boj proti chudobe.
Išlo o prvý celoročný rozpočet pre 25-člennú Úniu, na ktorého schvaľovaní sa plnou mierou podieľali aj slovenskí zástupcovia. Slovensku by členstvo v EÚ aj vďaka tomuto rozpočtu malo v roku 2005 priniesť zhruba 25 mld. Sk, v prípade ak krajina bude úspešne čerpať peniaze vyčlenené na projekty z eurofondov. Podľa slovenského ministra financií Ivana Mikloša bola pozícia Slovenska v súlade so stanoviskom Rady ministrov, ktoré bolo proti navyšovaniu výdavkov rozpočtu EÚ. Európskym parlamentom navrhované zvýšenie výdavkov by Slovensku neprinieslo zisk, pretože jeho príspevky do spoločného rozpočtu EÚ by sa podľa ministra financií zvýšili viac ako príjmy.
Podľa vyjadrení niektorých slovenských predstaviteľov mal byť rozpočet veľkorysejší voči novým členským krajinám Únie. Veľké prostriedky investuje EÚ do tretích krajín, keby sa však čím skôr dostali nové členské štáty EÚ na úroveň starých, tým skôr by aj oni mohli prispievať na rozvoj zaostalejších krajín sveta. V rozpočte boli podľa nich pritom stanovené veľmi všeobecné ciele na podporu tretích krajín, pod ktorými je možné si len ťažko predstaviť, o čo presne má ísť. Ďalšiemu zo slovenských europoslancov prekážalo, že v schválenom rozpočte sa už vopred počíta
s nevyčerpaním 10 mld. EUR na konkrétne programy, ktoré majú slúžiť na vyrovnávanie regionálnych rozdielov.
Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:
Rozpočet rozšírenej EÚ vyvolal kritické reakcie v odbornej verejnosti. Odborníci kritizovali EÚ, že sa doposiaľ neodhodlala uskutočniť potrebnú reformu výdavkov. Chýba tu proreformný ťah lídrov EÚ. Za najväčší nedostatok rozpočtu bol považovaný deficit a najmä príliš vysoké výdavky pre poľnohospodárstvo a ich regionálne smerovanie. Jeden respondent ironicky poznamenal, že z hľadiska vývoja civilizácie je po investovaní do neefektívneho poľnohospodárstva snáď už horšie iba investovať do zberu lesných plodov a lovu divej zveri. Deficitnosť rozpočtu zvýši nároky na členské štáty pri jeho krytí. Absentovala výraznejšia aktivita v oblasti vlastných príjmov EÚ.
Kritizované boli i príliš všeobecné ciele rozpočtu.
Z pohľadu Slovenska bola podľa viacerých názorov negatívom i schválená výška výdavkov na podporu zaostalejších krajín a regiónov. Jednému respondentovi sa zdal 6%-ný nárast celkových rozpočtových výdavkov nedostatočný na zabezpečenie finančných prostriedkov pre rozšírenú EÚ, pre podporu Lisabonskej stratégie a informovanosti občanov.
Začiatkom júna 2005 schválil Európsky parlament svoj vlastný návrh rozpočtového výhľadu EÚ na nadchádzajúce 7-ročné obdobie rokov 2007-2013. Únia mala podľa tohto návrhu v týchto rokoch hospodáriť s objemom prostriedkov vo výške 975 mld. EUR, čo by predstavovalo 1,18% HND.
Európska komisia navrhla platby členských krajín Únie na úrovni 1,23% HND a predsedajúce Luxembursko vo výške 1,06% HND. O definitívnom 7-ročnom rozpočtovom rámci mal rozhodnúť summit EÚ 16. a 17. júna 2005 v Bruseli, avšak najvyšší predstavitelia sa na ňom nedohodli.
Črtajúcu sa dohodu na júnovom summite EÚ zablokovala Veľká Británia spolu s Fínskom, Holandskom, Španielskom a Švédskom. Podľa medializovaných informácií mala byť hlavným dôvodom blokovania dohody o rozpočte nespokojnosť Veľkej Británie so zmrazením takzvaného rozpočtového rabatu (úľavy z jej príspevku do spoločného rozpočtu EÚ). Podľa luxemburského návrhu mal tento rabat vzrásť na 5,5 mld. EUR ročne a následne mal byť zmrazený až do roku 2013. Britský premiér Tony Blair podmienil úpravu rabatu smerom dole rokovaním o Spoločnej poľnohospodárskej politike a privysokých výdavkoch Únie na poľnohospodárstvo, ktoré chcel znížiť. Proti tomu sa však postavilo Francúzsko. V prípade Holandska malo ísť zase o nespokojnosť s najvyšším čistým príspevok do rozpočtu EÚ vzhľadom na počet obyvateľov. Obdobný dôvod bol aj motívom hlasovania Švédska. Proti novému rozpočtovému rámcu na roky 2007 až 2013 však hlasovalo aj Španielsko – doterajší najväčší čistý príjemca. Veľký záujem na schválení rozpočtového výhľadu mali najmä nové členské krajiny Únie, vrátane Slovenska. Tie sa dohodu pokúšali zachrániť neplánovaným návrhom, že sú ochotné vzdať sa časti príspevkov z rozpočtu EÚ, ktoré im už boli schválené. Tým by platby členských štátov do rozpočtu EÚ klesli o 1 mld. EUR na 870 mld. EUR, čo by predstavovalo približne 1,053% HND. Aj táto iniciatíva však skončila neúspechom a viacerí zúčastnení vyjadrili sklamanie nad prístupom bohatých členských krajín.
Po tom, čo v júni 2005 de facto stroskotal ratifikačný proces Ústavy EÚ (keďže nebola schválená v referendách vo Francúzsku a Holandsku), sa EÚ ocitla podľa viacerých predstaviteľov, vrátane luxemburského premiéra - vtedajšieho predsedu Európskej rady Jean-Claude Junckera, v kríze.